Kalendár

Po Ut St Št Pia So Ne
1 2 3 4 5 6 7
8 9 10 11 12 13 14
15 16 17 18 19 20 21
22 23 24 25 26 27 28
29 30 31 1 2 3 4

Aktuálne počasie

dnes, streda 17. 10. 2018
21 °C 13 °C
štvrtok 18. 10. 20/13 °C
piatok 19. 10. 22/7 °C

Mobilná verzia

Mobilná verzia

Navigácia

Obsah

História obce

Názov obce

Názov obce VEĽKÉ KOSTOĽANY (Nagy Kostolán) sa spomína na „Darovacej listine kráľa Ondreja II. z roku 1209“, v ktorej obec Veľké Kostoľany s obcami: „Czeklecz“ a „Iván Eberhard“ daruje grófovi Sebusovi (Comes Sebus). Kostoliansky rodák Dr. Pavel Jedlička vo svojej knihe „Pamäti malokarpatské“ z r. 1891 spomína, že pôvodný názov Veľkých Kostolian bol Sent Vít. S týmto pomenovaním sa stretávame aj v ďalšej darovacej listine kráľa Žigmunda z roku 1388 a 1398, kedy mestečko „Zenthwith“ daruje dvom bratom grófa Stibora a jedná sa o Veľké Kostoľany, pretože tu sa nachádza jediný kostol na širokom okolí a je zasvätený sv. Vítovi, v maďarskom znení Szent Vít a odtiaľ i pomenovanie obce v minulosti. Názov obce Veľké Kostoľany je neskoršieho dáta. V našej obci sa vypína mierny vŕšok z neúrodnej sprašovej hliny, na ktorom bol v staroveku vystavený hrad s kostolom. Funkcia hradu bola ochranná. Z pôvodného hradu nezostalo ani stopy, ale ešte v začiatku tohto storočia tu bolo vidno zbytky múrov, ktoré sa časom zničili. Hrad bol z východu obkľúčený vodami Váhu, od severu potokom Chtelnička a od západu hlbokou priekopou naplnenou vodou. Zaberal celý vŕšok, na ktorom je kostol s cintorínom a časť bývalej obce Zákostoľany. Pod vŕškom od severnej strany sú dodnes vykopané pivnice, o ktorých pôvode je veľa dohadov.

Osídlenie

Osídlenie Veľkých Kostolian sa nedá presne určiť, ale je veľmi starého dáta. Potvrdzujú to rôzne archeologické nálezy a vykopávky. Z obdobia mladšej doby kamennej (neolitu) a neskoršej doby kamennej (neoliatu) 5000-2000 rokov pred n.l. je osídlenie viazané na úrodnú poľnohospodársku pôdu, na výdatnosť tokov a vyhovujúcu geografickú polohu, preto niektoré miesta (stará tehelňa, hliníky v Zákostoľanoch) pri archeologických výskumoch vydali svedectvo minulosti. Známy je posledný archeologický výskum a sondáže z roku 1959, ktorý robil pán Ján Dulka v spolupráci s Archeologickým ústavom SAV v Nitre a na stavebných parceliach pána Jána Kašáka a Jozefa Porubského boli objavené veľmi cenné nálezy: kostra dospelého človeka z 5. – 12. storočia nášho letopočtu a kostra dieťaťa spadajúca do začiatku doby železnej (do r. 900 pred n. l.). Z predmetov je vzácna jantárová perla, črepy keramiky z pozdnej doby kamennej (3800 rokov pred n. l.) tzv. slavónska keramika. Našla sa i moravská maľovaná keramika stará vyše 4000 rokov. Zaujímavý je i nález zvieracieho parohu upraveného ako rukoväť, objavené sú nálezy kamenných nožíkov vyrobených štiepením. Kamenné čepelky sú vyrobené z radiolaritu a obsidiánu a dokladajú používanie kameňa ako najstaršieho vtedy známeho materiálu na výrobu nástrojov a zbraní. Tento úspešný výskum potvrdil, že územie Veľkých Kostolian bolo obývané prvými pravekými roľníkmi z mladšej doby kamennej.

Bratríci

Veľké Kostoľany sa často spomínajú s porážkou bratríkov v roku 1467. Bratríci boli husitský bojovníci, ktorí sa po lipanskej porážke sťahovali do cudziny a usadili sa tiež v značnom množstve na Slovensku. Tu sa k nim pridávali slovenskí roľníci, schudobnelí zemania a mestská chudoba. Na čele bratríkov bol Peter Aksamit z Kosova. Bratríci ohrozovali bohaté kláštory, fary, patriciát a feudálov. Na Slovensku bojovali aj v službách Jána Jiskru z Brandýsa. Keď sa v roku 1458 stal kráľom v Uhorsku Matej Korvín veľa bratríkov vstúpilo do jeho vojska. V službách Mateja Korvína bol aj bratrícky veliteľ Ján Švehla. Z neznámych príčin žiadal o prepustenie zo služby, ale kráľ jeho žiadosť zamietol. Švehla napriek tomu opustil kráľovské vojsko, zozbieral niekoľkotisíc bratríkov, ktorí predtým boli v službe rakúskeho kniežaťa Albrechta a odišiel s nimi na Považie. Švehlovým pomocníkom bol aj zeman Blažej Podmanický, ktorý ho však opúšťa a odchádza do Trnavy. Švehla so svojím vojskom prišiel pod trnavské hradby a žiadal, aby sa mesto vzdalo. No vidiac mocne opevnené mesto a Podmanického na hradbách, ustúpil. Zaujal hrad Kostoľany, ktorý sa nachádzal pri desiatom kameni od Trnavy na vŕšku s kostolom sv. Víta. Hrad opevnil priekopami, násypmi a vežami. Odtiaľ útočil na okolité mestá a usadlosti. Keď sa Kráľ Matej dozvedel o Švehlových výčinoch, ponáhľal sa cez Ostrihom a Trnavu ku Kostoľanom. Matej sa chcel vyhnúť zbytočným stratám a rozhodol sa bratríkov vyhladovať. Švehla mieni pevnosť opustiť a priviesť pomoc. V jednu noc s časťou vojska tajne odchádza a druhú časť necháva v hrade. Chce sa dostať na Moravu. Matej zistil čo sa stalo, rozposlal ľahkú jazdu, ktorá mnohých bratríkov pobila a asi 250 zajala a priviedla do Matejovho tábora. Osamotený Švehla dostal sa na koni pod Javorinu a tu vysilený a hladný blúdil. Postretol drevorubača, ktorého žiadal, aby ho prepravil na moravskú stranu. Kopaničiar, keď zistil s kým má do činenia, strhol Švehlu z koňa, poviazal a dopravil do Čachtického hradu. Kapitán hradu Ján Szenas ho odovzdal spútaného do kráľovského tábora pri Veľkých Kostoľanoch. Daromné boli Švehlove prosby! Pred hradnou bránou spolu so svojimi bojovníkmi bol popravený na šibenici. Podľa Bonfína Švehlova šibenica bola najvyššia a dosahovala výšku hradných múrov. Keď to posádka hradu videla, 29. januára 1467 sa vzdala. Všetci bratríci zajatí vo Veľkých Kostoľanoch boli odvedení do Budína a tam uväznení. Veliteľ väzenia Michal Czobor ich v noci po menších skupinách pohádzal do Dunaja a potopil.

Obyvateľstvo

Obyvatelia obce boli zemani a roľníci. Zo zemanov sa spomína rodina Mihalyffyovská, ktorá vymrela a majetok zdedil Dr. Pavel Jedlička biskupský vikár v Trnave, ktorý ho použil k založeniu chudobinca „Mihalyffy – Jedličkovského“.  K ďalším zemepánom patril gróf Révay a grófka Erdődy. Po Révayovcoch majetok zdedil gróf Andráši, ktorý ho dal do prenájmu veľkostatkárovi Englovi. Neskôr majetok odkúpil barón Kornfeld a od neho barón Špringer. Bol to majer zvaný „Englovec“. Majetok Erdodyovský zdedil gróf Brainer (Rakúšan). Bol to veľkostatok „Špringerovský“ v rozlohe 3000 katastrálnych jutár výmery. Špringer sa zdržiaval vo Viedni, kde v roku 1919 zomiera. Jedinou dedičkou sa stáva jeho dcéra, ktorá sa vydala za francúzskeho kapitána Foulta a veľkostatok niesol pomenovanie Foult-Špringer. Ďalší zemepáni boli gróf Čáky, ktorý majetok odpredal Hamplovi. Hampel odpredal majetok Václavovi Karešovi. Dnes rodina Klimovcov – boli to príbuzní biskupa Klimu v Pätikostoloch a pochádzali z Lopašova. Ich majetok kúpil francúzsky barón Detraux, ktorý v obci 1875 založil prvý poštový úrad. Od Detrauxa majetok odkúpil Štumpfol, ten v obci založil dielňu na výrobu vychádzkových palíc a pípok do fajok. K tomu účelu vysadil 25 kat. jutár zeme kvalitnými višňami, zdobenie a dokončievanie sa prevádzalo vo viedenských dielňach. Ako jediný nástupca v obchodovaní bol Štupfoltov syn, ktorý však nemal obchodného ducha – výroba neprosperuje – preto majetok predáva Herzogovi. Herzog v spoločnosti Weinbergera – obchodníka z Vrbového otvára obchod so stavebným materiálom. Ďalej sú spomínaní zemepáni: gróf Hardek, gróf Dezasse, barón Karol Zay, barón Mednyansky, rodina Očkayovská. V súpise z roku 1795 sa spomínajú rodiny: Marghot, Ferdinand Škultéty a Brunšvik. Najstaršie usadené rodiny v obci sú: Gula, Bubák, Magula, Kolár, Kolarovič, Zemko, Čúzy, Majerník, Pikna, Pavlovič, Strečanský a ďalšie. V roku 1920 naša obec mala 1818 obyvateľov. O desať rokov neskôr, teda v roku 1930 je evidovaných iba 1783, z ktorých je 1705 rímsko-katolíkov, 6 evanjelikov a 72 židov. Úbytok obyvateľstva je dôsledkom veľkého vysťahovalectva za prácou.

Kostol

Priama stavba kostola nie je listinne zdokladovaná, ale podľa Bonfína – uhorského dejepisca – na návrší postavený bol už v XV. storočí. Kanonická vizitácia z roku 1693 za farárstva Pavla Manigaiho sa zaznamenáva stavebné dianie okolo kostola, ale ide tu pravdepodobne iba o renováciu – prestavbu, pri ktorej kostol dostal polorománsky ráz. Pristavené boli bočné kaplnky. Kostol bol pôvodne gotický. A z tohto stavebného pohybu dr. Jedlička usudzuje, že postavený bol už v XIV. storočí, pretože gotická čiastka kostola pochádza z doby Ľudovíta Veľkého, ako ho o tom informoval barón Mednyanský. Veža je spomínaná za farárstva Michala Tamášiho. Neskoršia väčšia oprava veže sa uskutočnila v roku 1736 a previedol ju majster Ignác Šimek meditepec z Trnavy. Zápis bol nájdený na medenej platničke v kopule starej veže, keď sa v roku 1995 prevádzala stavba novej veže. Na kostolnej veží sú štyri zvony. Najväčší z nich vo váhe 12 q daroval pri odchode do dôchodku dekan – farár Ochaba, ale tento zvon aj s ďalším boli v roku 1916 – počas I. svetovej vojny zrekvirované – použité na vojnové účely, podobne ako organové píšťaly. Nové zvony sú zadovážené zo zbierok veriacich, darov Slovákov z Ameriky a osadené boli v roku 1921. Na cintoríne sa nachádza aj misionárska kaplnka stavaná v štýle trojbokého hranola (1834-1848), ktorej bočné otvory umožňovali dobrú počuteľnosť kázní na všetky strany. Po oboch stranách cesty cintorína je vystavaných štrnásť kalvárií krížovej cesty, ktorú dal postaviť v roku 1924 kostoliansky rodák Jozef Magula z USA. Od roku 2009 až dodnes ako farár v obci pôsobí d.p. Gajdoš Igor. V roku 1830 v našej obci bola epidémia cholery, ktorej padli za obeť mnohé životy obyvateľov. Vďační občania v „Poľnom háji“ vystavali v roku 1832 kaplnku, kde sa každoročne konajú púte 8. septembra, keď je sviatok Narodenia Panny Márie, ktorej je kaplnka zasvätená. Epidémia cholery ustúpila okolo tohto dňa. Vedľa starej fary je farská kaplnka postavená v roku 1768 a zasvätená je Sedembolestnej Panne Márii. Na veži je malý zvon – umieráčik. Z kostolianskej strany cintorína, hneď za vchodom je v íľovom brehu vystavaná jaskyňa zasvätená Lurdskej Panne Márii. Vybudovaná bola z iniciatívy kaplána Alexandra Fabiana v roku 1954. Na krížnych cestách v Zákostoľanoch a smerom na Nižnú sú umiestnené kamenné kríže. Pred vchodom do cintorína je umiestnená Najsvätejšia Trojica, na ulici Cypriána Majerníka sv. Ján Nepomucký a Panna Mária, na ulici Družstevná sv. Jozef, na ulici J. Hollého – Ecce homo – tŕním korunovaný Ježiš, smer nádražie – Božské Srdce, na ulici Záhradná – farská záhrada – Pán Ježiš, na ulici Kanižská – záhrada Kotešových – Panna Mária.

Hurbanovci

V roku 1848 Maďari získali od panovníka svoj snem i svoju vládu. Slováci formulovali svoje požiadavky v „Žiadostiach Slovenského národa“. Uhorská vláda na oprávnené požiadavky Slovákov odpovedala tým, že vydala na Štúra a Hurbana zatykač. Preto slovenskí vodcovia organizovali na Morave dobrovoľnícke výpravy proti Maďarom. V roku 1848 sa vo Veľkých Kostoľanoch zdržiavala skupina slovenských dobrovoľníkov pod vedením Žišku a Abafi. Dva dni pobudli v dome Klimovcov, kde čakali na cisárskeho generála Šimuniča. Šimunič prijal ich prísahu a zaradil ich do riadneho cisárskeho vojska. Vtedajší nitriansky župan vydal rozkaz, aby občania ničím nepodporovali cisárske vojská, ktoré budú tiahnuť cez obec. Predstavenstvo obce sa zišlo na fare k porade u dekana Štefana Ochabu. Dekan vyhlásil, keď vie župan také rozkazy vydávať, nech sa postará o bezpečnosť obce. Tento výrok sa stal pre dekana skoro osudným, lebo lekár menom Wolitzer ho udal ako vlastizradcu. Maďarské vojsko dekana odviedlo do Leopoldova a bol odsúdený na trest smrti povrazom. Až na mnohé prosby priateľov bol prepustený na slobodu. Oznámené cisárske vojsko skutočne prišlo. Občania, obávajúc sa perzekúcie zo strany maďarskej, odopreli vyhovieť požiadavkám rakúskeho vojska. Keď však generál Šimunič nariadil postaviť delá a namieriť na Veľké Kostoľany, občania vydali vojsku ovos, seno, chlieb a masť.

Školstvo

Škola v obci jestvovala od nepamäti a od roku 1866 bola umiestnená v dome pri kaplnke. Bola dvojtriedna, ale s veľmi malými triedami. Nevyhovovala, a preto sa presťahovala do obecného domu v susedstve Pavlovičovského domu (nie je bližšie špecifikovaný, iba s tým, že mal výzor sedliackeho domu, v jeho blízkosti bývali zábavné atrakcie, teda nasvedčuje to tomu, že sa nachádzal v miestach, kde je pomník padlých v 1. svetovej vojne). Táto stavba školu zastrešovala krátkodobo. Tiež nevyhovovala, preto obec v roku 1879 postavila novú dvojtriednu školu s učiteľským bytom (časť starého kultúrneho domu). Na počet žiakov dve triedy bolo málo a v roku 1897 vyšším nariadením obec pristavuje ešte dve učebne, čím vzniká štvortriedka. Zo známych učiteľov a súčasne aj organistov je hodné spomenúť: 1788 – Michal Jakubec – spisovateľ, 1813 – Pavel Tejfeleši, 1862 – Štefan Tejfeleši, 1864 až do roku 1908 Ján Kanka, od roku 1908 jeho syn Peter Kanka, ktorý z vážneho onemocnenia roku 1914 zomiera, od roku 1914 Alojz Kohút. Ďalej učili: Mária Nagyová, Belányi, Kopernický, Eleonora Černá, Pavol Urbánek a v roku 1921 nastupuje Alexander Jeroušek, ktorý od roku 1927 sa stáva správcom školy. Opäť sa pociťuje nedostatok priestorov na vyučovanie a zavádza sa striedavé vyučovanie. V roku 1936 prichádza do obce učiteľ Vincent Šimor a o rok neskôr Mária Novosadová, ktorí v roku 1938 v Hlohovci uzatvárajú prvé učiteľské manželstvo a natrvalo žijú v obci. Zmeny v učiteľskom kolektíve sú samozrejmosťou, no väčšia je túžba vyučujúcich a občanov o vylepšenie podmienok výučby najmä rozšírením počtu tried. Nastúpilo takmer tri desaťročia trvajúce vyjednávanie o druhu školy, či cirkevná alebo obecná škola. Učebne boli roztrúsené po celej obci – vyučovalo sa na 7 miestach a učitelia denne absolvovali maratónske kilometre medzi jednotlivými triedami. Po skončení 2. svetovej vojny obec pocítili príliv nových pedagógov. Jedným z nich bol aj učiteľ Imrich Guliš, neskorší riaditeľ ZŠ, ktorý vynakladá obrovské úsilie o započatie výstavby novej školy. Sizyfovská práca prináša výsledok, keď 28.novembra 1957 sa koná výkop základov novej 17-triednej ZŠ. Elán a budovateľské úsilie je korunované 1. septembra 1959 odovzdaním novučičkej prekrásnej školy našim žiakom, ktorá udržiavaná slúži dodnes. Pán riaditeľ Imrich Guliš v nej pôsobil až do roku 1970, kedy sa jeho nástupcom stáva pán učiteľ Milan Holík. Školu viedol takmer dvadsať rokov. K rozvoju osobnosti okrem vedomostí patrí aj kultúrna stránka, ktorú je vidieť ešte aj dnes v účelovom trávení voľného času. Tento v minulosti vypĺňali aktivity občanov združených v rôznych záujmových krúžkoch. V obci sa nachádzala aj „Židovská obec náboženská“, ktorá mala 72 členov. Mali svoju modlitebňu, kde sa každú sobotu schádzali k pobožnosti. Od roku 1880 do roku 1911 mala židovská náboženská obec aj svoju jednotriednu školu, kde učil J. Brull a neskôr Maximilian Herzog, ktorý po zániku školy odišiel do Trnavy a stal sa obchodníkom. Žiaci sa včlenili do miestnej rímsko-katolíckej školy. V štyridsiatych rokoch tohto storočia bola v našej obci aj dosť silná pospolitosť Rómov, ktorí sú tu usadení odpradávna. Bolo ich asi 100, ale vôbec sa nevenovali spevu, hre na hudobné nástroje (česť výnimkám – chlapci Didioví – saxafón, husle, rodina Vilhelmová – hra na cimbal – jeden syn dosiahol hudobné vzdelanie – bol učiteľom hudby), ale vyrábali surovú tehlu, venovali sa kováčstvu a zhotovovali štetky na bielenie. Ženy chodili po žobraní. Osada „Cigánov“ dnes neexistuje, je zasypaná hlinou získanou pri regulácii potoka a teraz je na jej mieste „Jednotárska predajňa potravín a Pohostinstvo“. "Cigánske chatrče" boli v 50-tych rokoch odkúpené a rómske rodiny sa rozptýlili buď po obci, alebo sa odsťahovali do miest.

Krúžky a spolky

Známy bol „Divadelný krúžok“ založený 15. októbra 1919 a účinkoval dlhé roky pod vedením pána organistu Alexandra Jarouška. Cez zimné obdobie nacvičili každoročne 3-5 divadelných hier, ktoré videli diváci nielen v obci, ale s nimi hosťovali aj v okolitých dedinách. Kostolný spevácky zbor – 30 členný bol založený v roku 1927. Vymenilo sa v ňom niekoľko speváckych generácií a účinkuje dodnes pod vedením organistu Michala Šintála. vHudobný krúžok v našej obci bol založený z podnetu starostu obce Michala Bubáka 15. októbra 1919. Bol finančne obcou dobre podporovaný a činnosť usmerňoval učiteľ Alexander Jaroušek a syn starostu pri cirkevných i národných slávnostiach. Z tohto hudobného krúžku po zakúpení hudobných nástrojov vniká v tom istom roku dychová hudba. Vystriedali sa v nej rôzni kapelníci, udržala sa a „dýcha“ jej hudba doteraz. Najväčšie úspechy dosiahla pod najdlhodobejším vedením kapelníka Michala Šintála, učiteľa hudby v Základnej umeleckej škole v obci. V roku 1923 bola založená „Jednota katolíckych žien“ a ďalšie združenia podľa záujmov členov. 

Obecná knižnica

bola založená v roku 1924 – obsahovala 187 kníh, väčšinou zameraných na gazdovanie. Dnešná Obecná knižnica svojim čitateľom slúži s 4001 titulmi kníh všetkých literárnych žánrov k zapožičaniu . Viac informácií tu.

Správa obce

Notársky úrad v minulosti zastával organista – učiteľ, až neskôr nastúpili notári. Ako prvý notár v zozname je uvádzaný Fodor, po ňom Karaba, Šimko, Poláček a Matejovič do roku 1915. Vedúcim notárom do roku 1919 bol Mikuláš sloboda, po ňom nastupuje veľmi svedomitý, spoločenský a ľuďmi obľúbený Andor Vári (Vavrovič) – pochovaný je na miestnom cintoríne. Od roku 1927 tu účinkovali notári: Ferdinand Čimo, Ladislav Várošši, Kovarský, Čamaj, Považan, Imrich Puškár, Jozef Šedivý, ktorí mali kancelárske sily, doručovateľov a sluhov. Najznámejším sluhom notárskeho úradu bol Michal Bubák – živá kronika a matrika obce, ktorý vedel o každom, kedy a narodil a koľko zeme mal. Jeho pamäť bola obdivuhodná. S notárskym úradom je spojený matričný úrad – matrika a cirkevná matrika, ktorú vedie fara od roku 1780. Vo vedení obce je starosta s dvomi miestostarostami. Dianie v obci riadilo Obecné zastupiteľstvo, ktoré malo 24 členov. V roku 1933 starostom obce bol roľník Michal Bubák, po ňom Michal Strečanský. Po vyhlásení slovenskej autonómie – 6.10.1936 – zvolili Slovenský národný výbor pre obec Veľké Kostoľany a Zákostoľany. Predsedom bol farár Raymund Herda, miestopredseda učiteľ Alexander Jaroušek. Obec Zákostoľany má pomenovanie podľa svojej polohy – nachádza sa za kostolom. Najstaršie a pravdepodobne i pôvodné rodiny niesli priezviská: Boháčik, Kašák, Michalčík. Polčík, Orihel, Porubský, Bubliš, Stanko, Krajčovič, Pikna. Starostovia od roku 1862 boli nasledovní: Ján Kleštinec, Ján Porubský, Michal Sedmák, Michal Nádaský, Peter Kašák, Peter Pekarovič, Ján Boháčik a Jarolím Lužák. Obyvateľstvo obidvoch obcí boli Slováci. Rozhodnutím povereníctva pre veci vnútorné boli obidve obce zlúčené do jednej pod spoločný názov Veľké Kostoľany 31.10.1945. Zlúčenie za účasti činiteľov ONV v Piešťanoch previedol predseda pán Chrenko. Nový MNV mal 30 členov. Predsedom bol roľník Jozef Majerník, podpredsedom Viktor Kotleba a Vincent Magula.

Prvá svetová vojna

1. augusta 1914, ráno o 3. hodine zobudil spiacich občanov rachot bubna. Obecný bubeník oznamoval všeobecnú mobilizáciu. Narukovať do 24 hodín museli všetci vojaci a záložníci do 42 rokov v počte 300 mužov. Ešte v tom roku sa konali náhradné odvody v Bratislave, roku 1915 v Novom Meste nad Váhom pre mužov nevojakov do 35 rokov. Tretí odvod bol v roku 1916 pre všetkých mužov do 42 rokov. Potom nasledovali ďalšie a nakoniec museli narukovať všetci chlapi od 17 do 50 rokov. Spočiatku si každý myslel, že vojna čoskoro pominie. No nestalo sa tak. Vojna sa predlžovala a nastal nedostatok potravín a priemyselného tovaru. Polia boli slabo obrobené, lebo doma zostali ženy a deti. Už v roku 1916 začali rekvirácie obilia. Úradníci prekutávali domy, hľadali ukryté obilie, ktoré si ľudia odložili na siatie a pre vlastnú výživu. V roku 1917 boli zavedené lístky na nákup potravín, menovite na cukor, múku, krúpy, tabakové výrobky, na mydlo a petrolej. Obilie sa mohlo mlieť iba pod kontrolou vojakov na jednotlivca asi 8 kg mesačne. Preto ľudia tajne mleli obilie na ručných mlynkoch doma. Rozšíril sa čierny obchod. Keťasi bohatli a chudoba trela hroznú biedu. Ľudia si doma varili mydlo z uhynutých zvierat a namiesto cukru používali vývar z cukrovej repy. Pre nedostatok kože si obuv vyrábali z dreva. V roku 1918 bola monarchia u konca svojich síl. Nemala dostatok farebných kovov, preto vojsko zrekvirovalo z kostolov zvony a organové píšťaly. Už predtým boli pobrané od obyvateľstva medené kotle, mosadzné svietniky a kľučky. Najväčšie a najbolestnejšie však boli straty na ľudských životoch. Vo vojne zahynulo 63 občanov Veľkých Kostolian. Pamätník padlých v 1. svetovej vojne sa nachádza na ulici J. Hollého v malom parčíku. Postaviť ho dali zo zbierok vdov a príspevkov občanov. Vytúžený deň skončenia vojny nastal 28.10.1918. V obci málokto tušil, že nastal deň, kedy končí tisícročná nesloboda Slovákov.

Šport

Jedným z charakteristických pohybov dieťaťa či školáka, ale niekedy i dospeláka je kopanie do kamienkov, predmetov prekážajúcich v ceste, jednoducho zábavka odreagujúca našu myseľ od problémov a prinášajúca nám radosť i z takéhoto pohybu. Práve tento druh pohybového rozptýlenia priniesol medzi dospelých v roku 1929 nápad založiť v obci kolektív mužov – športovcov, ktorí budú po trávniku rozháňať guľaté čudo so spoluhráčmi z iných okolitých dedín. Založený bol futbalový oddiel. Začiatky boli ťažké. Hrávalo sa na urbárskom pasienku v Zákostoľanoch. Hra sa darila, ale mužstvo malo finančné problémy, lebo nebolo začo kúpiť poriadnu loptu a nebolo ani na jednotný úbor. Časom sa všetko doriešilo a futbalový oddiel dostáva pomenovanie – „ŠPORTOVÝ KLUB – OROL“. Takmer rozkvet futbalu v obci nastáva po príchode d.p. farára Rajmunda Herdu, ktorý zapožičal peniaze na kúpu jednotného úboru. Bola to prekrásna kompletná športová výstroj, v ktorej „ŠK – OROL“ V. Kostoľany hrával s vyspelými mužstvami ako boli: Mestečko (Leopoldov), Slávia a Sparta Piešťany, Tulipán Trnava, Makabea Hlohovec, Bučany, Vrbové, Verešvár (Červeník) a iné futbalové kluby. Stretnutia navštevovalo veľa fanúšikov, vstupné bolo ľubovoľné, a teda športová pokladnica stále zívala prázdnotou. V čase športového kľudu – cez zimu – pod režisérstvom pána riad. školy Alexandra Jarouška sa nacvičili a odohrali divadelné predstavenia a pred novou sezónou už nejaké korunky štrngali v pokladnici. Finančné a iné materiálové záležitosti boli riešiteľné, dôležitá však bola nevyhasínajúca športová iskra, ktorá rozplameňovala ďalších futbalových hráčov. Športové majstrovstvo sa dedilo z otcov na synov a i dnes máme krásny futbalový štadión s náležito vybaveným sociálnym zariadením. Mužstvá FO obec reprezentujú v súťažiach. Vo vedení FO sa postupne vystriedali títo zanietení funkcionári: d.p. Rajmund Herda, Ondrej Králik, Imrich Kollár, Augustín Bartovič, Jarolím Magula, Arnošt Myslikovjan, Michal Ušák, Jozef Michálek, Jozef Porubský, Peter Herceg, Michal Balužák, Viliam Balužák, Ján Majerník, Milan Boháčik, Jozef Hricišák a mnoho ďalších obetavých funkcionárov. Futbal je ich srdcovou záležitosťou. Skupinka zdatných chlapcov sa v rokoch 1965 – 68 záujmovo bavila činkami v presvedčení, že raz utvoria krúžok kulturistov. Spoluzakladateľmi oficiálneho „ODDIELU KULTURISTOV“ boli až vo februári 1977 páni Viliam Mišík a Michal Kolarovič. Z podnetu mladých ľudí, ktorým učarila jazda rýchlych tátošov prekonávajúcich rôzne prírodné i umelovytvorené prekážky na motocykloch, bol 22.9.1992 zaregistrovaný v Ústrednom auto-motoklube v Bratislave „MOTOCROSS KLUB AMK“ – Veľké Kostoľany. Prezidentom AMK je Pavol Kolarovič. K ušľachtilému športu – TENISU sa naša mládež hlásila asi pred 20-timi rokmi. Predsedom TENISOVÉHO ODDIELU bol dlhé roky MUDr. Ivan Sviežený. Kurty sa nachádzajú v príjemnom prostredí areálu ZŠ.

Zdravotníctvo

Naša obec poväčšine vždy mala svojho lekára. Podľa zistení prvým bol Dr. Wolitzer, po ňom Dr. Pešina, Dr. Perzel, Dr. Friedlender, od roku 1911 Dr. Ižo Silber, od roku 1940 Dr. Ján Lorenc, po vojne Dr. Gejza Hrušovský – všeobecný lekár a jeho syn bol zubným lekárom. Ordinovali v priestoroch starého obchodného domu (v pozadí býva pani Sabová), tiež lekár ordinoval na ul. J. Hollého 182. Istý čas sme sme lekára nemali – boli nevyhovujúce bytové i ordinačné miestnosti. K lekárovi sme chodili do Dubovian a detská lekárka bola vo Veselom. Po dobudovaní Zdravotného strediska roku 1962 z Dubovian prichádza obvodný lekár Dr. Alfonz Lelek, zubný lekár Dr. Miroslav Grebeň a detský lekár Dr. Lukáč cestuje z Piešťan. Po Dr. Lelekovi sa nejaký čas zastupuje. Trvalejšie v obvode pôsobil Dr. Stanislav Čársky, Dr. Jozef Vajda, Dr. Poláková a od roku 1987 trvalo praktický lekár pre dospelých MUDr. Viliam Šimo. Detský lekár je trvalo od roku 1980 až dodnes MUDr. Ivan Sviežený, zubnou lekárkou natrvalo po MUDr. Grebeňovi je pre celý obvod MUDr. Dana Kolíková. Obec má aj svoju lekáreň založenú v roku 1885 – 87 – súkromne postavená pre tento účel. Prvým lekárnikom bol Anton Čepi, od ktorého lekáreň odkúpil Vojtech Telegdy. Od roku 1913 do 1917 ju má v prenájme Ľudovít Remenik (pochovaný je na miestnom cintoríne), po ňom ju opäť prevádzkuje magister Telegdy a po ňom ju má v prenájme Ľudovít Székely. Niekoľko rokov sa magistri krátkodobo striedajú, no najdlhšie od roku 1962 tu pôsobí až do dôchodku Mgr. Jozef Gleso. Po ňom časovú medzeru vypĺňajú zastupujúci magistri – Dr. Pišková z Hlohovca a po nej po privatizačných krokoch tu trvalo pracuje naša rodáčka Mgr. Mária Kolarovičová-Halásová. Priestory lekárne sú prebudované a zrekonštruované,. Keď sme pri zdravotníctve – kronika zaznamenáva iba jednu epidémiu škvrnitého týfu, ktorý v obci vypukol v roku 1919 v apríli a do 16. júna mu padlo za obeť 14 občanov vo veku 40-45 rokov. Údajne nákazu z bojiska priniesol nemenovaný vojak.

Tehelňa

Veľkostatkár gróf Breiner postavil v roku 1875 na severovýchode okraja obce tehelňu. Pracovala iba dva roky, lebo nebol odber tehly, nakoľko výstavba stagnovala. Z jej výroby bola postavená stará škola. Činnosť tehelne sa obnovila, ale v oveľa neskoršom čase a poskytovala zamestnanie mnohým našim občanom. Najvyššiu kapacitu výroby tehál dosahovala v 50-tych rokoch, keď bola vybavená novými strojmi a produkovala kvalitnú pálenú tehlu z vynikajúcej tehliarskej hliny, ktorej zásoby sa javili takmer nevyčerpateľné.

II. Svetová vojna

Obyvatelia našej obce s obavami a v strachu sa pripravovali osláviť sviatky Veľkej noci v roku 1945. Gazdinky napiekli väčšie množstvo domáceho chleba, koláčov, uvarili údenú šunku, no chuť do jedenia bola odďaľovaná napätím – čo nás čaká. Na Bielu sobotu – 31. marca obcou celý deň prúdili vojská nemecké i maďarské – jazda, delostrelectvo, útočná vozba i pechota. V nedeľu sa v obci rozložilo maďarské protilietadlové delostrelectvo. Ľudí sa zmocňuje strach a panika. Presuny vojska pokračovali aj v pondelok, čo naznačovalo ústup Nemcov a nástup ruského delostrelectva po prekročení rieky Váh z Koplotoviec do Maduníc. Veľké Kostoľany boli v dosahu delostreleckej paľby. Priamy zásah granátom dostala kolónia Cigánov, kde bolo 5 mŕtvych a niekoľko ranených. Ďalší granát dopadol na budovu školy, ktorú veľmi poškodil. Strely boli pravdepodobne mierené na kostolnú vežu, ktorá sa nad obcou vypínala a slúžila Nemcom ako rozhľadňa. Ustupujúce nemecké vojská smerom na Nižnú vyhodili do povetria horný most a výbuch poškodil domy v jeho blízkosti. V kritických chvíľach ústupu Nemci zničili 128 m vysoký anténny stožiar Vysielača, a tiež z nezistených príčin vypukol obrovský požiar liehovaru na miestnom veľkostatku, keď predtým Nemci lieh vypustili do potoka. Zvyšok liehu nachádzajúci sa v cisterniach ľudia rozobrali. 3. apríla 1945 obec plne obsadili jednotky Červenej armády. Priame boje u nás neprebiehali, ale v budove školy, potravného družstva, na fare a v priľahlých domoch boli pre armádu zriadené obväzištia, sanitné a nemocničné stanice. V drevárni školy bola umrlčia komora. Na miestom cintoríne bolo pochovaných 7 ruských vojakov, ktorých pozostatky po vojne boli prevezené na Slavín do Bratislavy. Ruské vojenské oddiely postupovali smerom na Nižnú a Chtelnicu, kde v horách chránení zákopmi z posledných síl bojujú nemecký vojaci s postupujúcimi oddielmi ČA. Bolo to posledné vzopnutie pred porážkou. Skončením II. Svetovej vojny – 9. mája 1945 – nastávajú veľké zmeny politické, hospodárske, kultúrne a spoločenské.

Symboly obce

Štát má symboly štátnosti a mestá, mestečká či obce majú svoju symboliku, ktorá vystihuje ich jedinečnosť. Sem patrí erb, pečať, vlajka-zástava. Prevažná časť pečatí obcí sa nachádza na písomnostiach Nitrianskej a Bratislavskej stolice v Štátnom archíve v Nitre. Pečatidlo sa odtláčalo priamo do vosku nakvapkaného na písomnosť, niekedy cez papierovú clonu, vo výnimočných prípadoch priväzovala sa pečať v puzdre farebnou šnúrou na písomnosť. Bohatstvo jazykových, právnych a kultúrnych informácií v kolopisoch pečatí dokazuje, že aj na trnavských rovinách žil ľud s vyspelou administratívou, s citom pre jednoduchosť i krásu, ktorý nijako nezaostával za inými národmi sveta. Pre našu obec je charakteristické, že sme obec s kostolom a Zákostoľany obec za kostolom. Obidve obce mali svoje pečate. Aby naša obec mala svoje vlastné obecné symboly bolo treba vychádzať z minulosti obidvoch obcí – dôkladne preštudovať ich históriu a pripraviť návrh pečate, erbu aj vlajky, tieto zdôvodniť a dať schváliť Heraldickej komisii Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Podkladom pre tvorbu erbu obce V. Kostoľany bola kresba obecného pečatidla z roku 1754. V jeho strede je zobrazený výjav mučeníckej smrti sv. Víta po stranách s iniciálami S.V. a rokov vyhotovenia typária. Tento motív po výtvarnom spracovaní bol uložený do štítu obecného erbu. V roku 1945 bola k V. Kostoľanom pripojená i obec Zákostoľany, ktorá v minulosti používala pri svojej administratívnej činnosti vlastné pečatidlo. Je na ňom znázornená postava sv. Vavrinca s rokom vyhotovenia typária (1713). Jednou z možností pri tvorbe obecného znaku V. Kostolian bolo použiť ako predlohu obrazu pečatidla obce Zákostoľany (bolo staršie), no z dostupných historických prameňov však nebolo možné zistiť vzťah pečatného symbolu (sv. Vavrinca) k obci. Nenašla sa zmienka o tom, že by v obci Zákostoľany v minulosti existoval kostol alebo kaplnka zasvätená sv. Vavrincovi. Zatiaľ je teda neznámy dôvod umiestnenia spomenutého svätca do pečatného znaku, nie je však vylúčená možnosť, že zhotoviteľ pečatidla v snahe znázorniť patróna kostola vo V. Kostoľanoch (sv. Víta) pridal k postave svätca nesprávny atribút. Obaja svútci zomreli totiž podobnou smrťou: sv. Vavrinec bol umučený na ražni a sv. Vít v kotly s olejom. Teda erb obce Veľké Kostoľany je zaevidovaný v Heraldickom registri Slovenskej republiky v tejto podobe. V modrom štíte v zlatom kotle nad červeným ohňom strieborný sv. Vít so zlatým prstencovým nimbom, v ľavici so zelenou palmovou ratolesťou. Vlajka obce V. Kostoľany pozostáva z piatich pozdĺžnych pruhov vo farbách bielej. Pečať obce je kruhová s kolopisom *OBEC*VEĽKÉ KOSTOĽANY* a v strede je umiestnený erb obce. Pečať starostu obce je kruhová s kolopisom „STAROSTA OBCE*VEĽKÉ KOSTOĽANY* a v strede je umiestnený erb obce.

Vývoj obce po roku 1945

Zmeny, ktoré nastali v spoločnosti povojnovom období, zanechali vplyv aj v dianí našej obce. Bol vytvorený dočasný Miestny národný výbor, ktorý sa staral o zaistenie bezpečnosti. Pomáhala mu i milícia vytvorená na ochranu majetku obce a jej obyvateľov, ako i na ochranu vysielača a veľkostatku. Nové chápanie obnovy života v celej spoločnosti prinieslo nové zmeny. Obyvatelia našej obce sa venovali poľnohospodárstvu, iných pracovných príležitostí bolo málo. Aj z našej obce ľudia odchádzali za prácou najmä do Čiech. Jediným priemyselným podnikom, ktorý poskytoval v tej dobe pracovné príležitosti v našej obci bola tehelňa. Bol to perspektívny podnik, jeho budúcnosť zaručovala dobrá kvalita hliny na výrobu tehál a modernizácia výroby. Tehelne sa začali postupne rušiť, čo neobišlo ani závod v našej obci. Ľudia prestali mať záujem o túto ťažkú prácu, i keď vtedy dobre platenú, a odchádzali za prácou do priemyselných závodov, ktoré sa začínali budovať v okolitých mestách. Pracovné možnosti dostali naši občania i pri stavbe Hydrocentrály na Váhu pri Maduniciach a na výstavbe Jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach. V roku 1956 bola v obci postavená moderná parná pekáreň, ktorá zásobovala chlebom a pečivom celé okolie. V roku 1957 bol vybudovaný moderný sklad výkupného podniku. Výhodná poloha z hľadiska šírenia rozhlasových vĺn bola v roku 1940 určujúcou pre umiestnenie vysielača v lokalite Veľké Kostoľany. Vo vojne bol čiastočne zničený. Vtedajší veľkostatok po vojne opustil jeho správca. Novým správcom sa stáva Martin Kašparek. V ďalších rokoch sa tento poľnohospodársky podnik v obci konsoliduje a venuje sa hlavne živočíšnej výrobe. V roku 1958 bolo hospodárstvo rozšírené o majetok v susedných Pečeňadoch. Správcom tohto ŠM sa stáva pán Likáč, pod ktorého vedením tento poľnohospodársky podnik prosperuje. Zameriava sa na chov dojníc a mladého dobytka, ale aj v pestovaní pšenice a cukrovky dosahuje dobré výsledky. Výnosy obilnín, krmovín a okopaním boli v roku 1968 nadpriemerné. Myšlienka spoločného hospodárenia na pôde cestou združenia pôdy a majetku do celoobecného družstva sa síce presadzovala ťažko, ale pod tlakom presviedčania sa podarilo z menšinového družstva vytvoriť v roku 1957 celoobecné družstvo zásluhou pána Antona Kupca. Jeho prvým predsedom 1957-58 bol roľník Peter Kotleba. Po ňom v roku 1959 Jozef Pavlovič. V rokoch 1960-62 Adam Behan, 1963-68 Štefan Gajarský, 1969-1992 Jaroslav Rehák a od roku 1993 Ing. Jarmila Krajčovičová. Ako všetko nové, i tento systém spoločného hospodárenia sa ťažko vžíval do povedomia pracovníkov družstva. Začiatky boli veľmi ťažké, vplyv na úrodu mali poveternostné podmienky, vzťah ľudí k práci, neskúsenosť riadiacich pracovníkov, veľmi nízka odmena za vykonanú prácu, čo sa prejavilo i na hospodárskych výsledkoch. Vzrast životnej úrovne obyvateľstva vplyvom zamestnanosti – najmä viacerých členov rodiny – sa viditeľne zlepšuje. Rok, čo rok pribúdajú v obci novopostavené domy, obec sa rozrastá o nové ulice. Novú tvár dostáva vzhľad obce. Zlikvidovaním schátralých budov bytov a stajní veľkostatku v strede obce získava obec po úpravách voľný priestor. Tu sa neskôr vybudovalo bezpečné nástupište autobusov a čakáreň. Predajne sú umiestnené v starších budovách, ktoré potrebujú opravu a prestavbu, aby mohli zabezpečovať potrebný tovar pre obyvateľov nielen našej, ale i okolitých obcí. Niekdajšie úverové družstvo v povojnových rokoch nahradila Pobočka štátnej sporiteľne, ktorá rozšírila svoje služby a vychádza občanom v ústrety poskytovaním služieb v plnom rozsahu. Postavením zdravotného strediska a jeho odovzdaním v roku 1962 do užívania obce získava ordinácie i dva byty pre obvodného a zubného lekára, čím sa vylepšuje situácia v zdravotníckej starostlivosti a jej poskytovania občanom. V dnešnej dobe je tu i ordinácia detského lekára a poradňa pre matky a deti. Zdravotné služby sú poskytované i občanom obce Dubovany, Pečeňady a Voderady.

 

Za úspechmi rozvoja našej obce treba vidieť predstaviteľov obce, ktorí stáli v jej vedení od povojnových rokov:

 

Dominik Rehák – krátkodobo

Jozef Majerník – od r. 1945

Emil Magula – od r. 1948

Anton Kupec – od r. 1957

Viktor Mičky – od r. 1971

Karol Jasenovský, Ing. – od r. 1990

Jozef Magula – od r. 1999 do r. 2002

Gilbet Liška, Mgr. – od r. 2003

 

Vo funkcii tajomník, zástupca starostu sa od roku 1945 vystriedali: Martin Mičky, Kravárik, Rudolf Rusnák, Benjamín Velický, Rudolf Bobot, Milan Špička, Vladimír Jakubička, Herman Bodor, Mgr. Ján Giacko, Ing. Ján Javorka, Jozef Hricišák, Ján Majerník. Podľa sčítania obyvateľov v r. 1981 malo v obci trvalý pobyt 2647 osôv, z toho 1303 mužov a 1344 žien, počet domácností bol 787. V obci sa nachádza 659 domov, z toho trvale obývaných 628. Rodinných domov je 613. Z uvedených rokov všestranného rozvoja obce zaznamenali vzrast aj oba poľnohospodárske podniky – JRD a ŠM. V r. 1973 dochádza k zlúčeniu JRD Veľké Kostoľany a JRD Pečeňady po spoločný názov JRD ROVINA Veľké Kostoľany. JRD obhospodaruje spolu 1887 ha pôdy. ŠM buduje nové hospodárske stavby mimo obce, staré objekty sú pred likvidáciou. V r. 1977 sa ŠM V. Kostoľany stáva súčasťou spoločného ŠM pod názvom ŠM š.p. Hlohove. Pozornosť si zasluhuje i Vysielač V. Kostoľany. V rokoch 1967-74 prechádza postupnou modernizáciou, čo sa týka zvýšenia výkonu a spoľahlivosti zariadení s možnosťou naďalej spoľahlivo vysielať. V súčasnosti je to šírenie slovenského zahraničného vysielania na krátkych vlnách do celého sveta.

Kultúrny a spločenský život v obci

Prirodzenou potrebou takmer každého človeka je kultúrny a spoločenský život. Jeho nutnosť sa naliehavo prejavila v období po 1. svetovej vojne. Prežité útrapy vojnových rokov vyvolali veľké zmeny v našej spoločnosti a vynútili si väčšiu potrebu organizácie a rozvoja osvetovej, kultúrnej a spoločenskej činnosti, ktorá nadväzovala na predchádzajúce tradície. Na jej organizovaní sa podieľala časť učiteľov, ale i nadaní mladí ľudia, ktorí sa mali možnosť dostať do mestského prostredia a po návrate domov uplatnili získané poznatky v organizovaní divadelných predstavení, zábav, či vedenia hudby, alebo účinkovania v nej. Popri dychovej hudbe, ktorá už mala určitú tradíciu, sa vytvorila i sláčiková kapela. V krátkom čase sa tak dobre vypracovala, že bola schopná hrať i na zábavách, či spoločenských udalostiach. Boli tu teda dva hudobné žánre, ktoré pretrvávajú dodnes. V dychovke sa vystriedali viacerí kapelníci s väčším, či menším úspechom. Striedali sa i hráči na nástroje. Ich nadšenie a zápal pre tento druh kultúrneho využitia začal však upadať a pre nedostatok hráčov sa dychová hudba v r. 1956 rozpadla. Hudba však v našej obci nezanikla úplne. Vytvorili sa menšie skupiny muzikantov (napr. husle, harmonika, bicie), ktorí príležitostne vyhrávali na svadbách, či zábavách. Tvorili sa i cigánske kapely. V roku 1961 sa z niekoľkých hráčov bývalej dychovky vytvorila hudobná skupina „ŠINTÁLOVCI“, ktorá s kapelníkom Michalom Šintálom bez prestávky i so speváčkami účinkovali do roku 1976. V polovici roku 1970 vznikla skupina“SCAMPI“, pozostávajúca zo žiakov hudobnej školy. Neskôr sa premenovali na SEXTET VKV, hudba hrala pod vedením Ladislava Boháčika. Žiacky dychovka bola založená už v roku 1968, vystriedalo sa v nej niekoľko generácií žiakov. Dnes títo bývalí žiaci tvoria základnú zostavu dychovej hudby ROVINA. Hráči na hudobné nástroje v začínajúcej dychovke nemali hudobné vzdelanie. Bolo treba, aby bol aspoň kapelník hudobne vzdelaný, aby mohol učiť a viesť spoluhráčov. Čo sa týka skupiny VKV väčšina hráčov vyštudovala konzervatórium. Po zriadení vysunutej triedy Hudobnej školy v Piešťanoch v našej obci začala školená príprava nových muzikantov. Z nich v roku 1979 vznikla mládežnícka dychovka, členovia ktorej postupne nahrádzali odchádzajúcich členov dychovky dospelých. Najplodnejšie obdobie súčasnej dychovej hudby bolo v rokoch 1985-1993. Boli to nielen zábavy, svadby, pohreby, ale i koncertné vstúpenia vo viacerých mestách doma, i v zahraničí. Získali viaceré ocenenia na súťažiach dychových hudieb, majú i rozhlasové nahrávky. Koncertovali pri viacerých akciách cirkevného charakteru, akým bola napr. návšteva Sv. Otca Jána Pavla II. v Šaštíne 1. júla 1995, kde naša dychovka ROVINA účinkovala vo veľkom 173-člennom dychovom orchestri. Kultúrno-osvetová činnosť sa intenzívnejšie začala v obci rozvíjať po r. 1959, keď bola postavená nová škola a bývalé priestory starej školy mohli byť využité na tento účel. Hrávali sa nielen divadelné hry, ktoré nacvičovali dospelí, ale na dobrej úrovni pod vedením vtedajšieho uč. Milana Holíka pracoval aj detský dramatický krúžok. Nezaostávala ani mládež, ktorá presadzovala nové formy pobavenia, najmä svojich rovesníkov. K šíreniu kultúry a vzdelanosti prispievalo premietaním filmov aj miestne kino „Odboj“. 70-te až 80-te roky boli poznamenané intenzívnym kultúrno-spoločenským životom, keď sa poriadali rôzne akcie súborov záujmových činností, ale i profesionáli. Postupne nastával útlm činnosti ochotníckeho divadla. Kultúrno-spoločenské aktivity sa sústreďovali hlavne na prípravu pravidelných štátno-politických osláv a začal sa vžívať systém konzumnej kultúry, ktorý postúpil žiaľ, až do dnešnej doby. Okrem už spomínaných dychových hudieb a skupín pôsobila v obci i spevácka skupina žien, ktorá svojim programom spestrovala občianske obrady a oslavy. Aktívne boli v kultúrnej oblasti i krúžky žiakov tunajšej ZŠ (spevácky, tanečný, recitačný, dramatický), bez ktorých programu sa nezaobišiel sviatok MDŽ, či Deň matiek, alebo posedenie so staršími spoluobčanmi a mnohé iné. Kultúrno-spoločenské aktivity v obci dostali modernejší priestor na uplatnenie rozvoja činnosti postavením nového kultúrneho domu v roku 1982. Tým sa síce vytvorili lepšie podmienky na kultúrno-osvetovú činnosť, avšak aktivita tohto druhu záujmovej činnosti poklesla. V súčasnosti sa sála kultúrneho domu využíva najmä na premietanie filmov, plesy, zábavy a diskotéky. Spoločenských udalostí iného charakteru je veľmi málo. Stálo by za zamyslenie najmä pre mládež zvážiť účinnejšie využívanie priestorov kultúrneho domu v prospech kultúrnej úrovne a spoločenského využitia sa obyvateľov našej obce. Neodmysliteľnou súčasťou na poli osvetovej a kultúrnej činnosti bola aktivita spolkov a organizácií v posledných desaťročiach, združených v Národnom fronte pri MNV. Občania sa v nich organizovali podľa záujmu a nachádzali v ich činnosti realizáciu uplatnenia, napr. v športe, kultúre, či rôznych spoločenských aktivitách. Medzi najstaršie – teda s najdlhšou tradíciou patria Spolok včelárov Slovenska, Dobrovoľný hasičský zbor, hudobný krúžok a Telovýchovná jednota. Najmä po r. 1970 aktívne pracujú i základné organizácie ako Československý červený kríž, Slovenský zväz žien, Zväz mládeže, Poľovnícke združenie, Slovenský zväz chovateľov, Slovenský zväz záhradkárov, Zväzarm, Slovenský zväz invalidov. Ich činnosť bola bohatá. Spočívala v poriadaní rôznych kurzov, prednášok, praktických ukážok, výstav, ale i starostlivosti o prírodu, vysádzanie zelene, či skrášľovanie a veľa ďalších aktivít pre prospech občanov obce, kde obetovali členovia týchto organizácií množstvo hodín svojho voľného času. Niektoré z nich pokračujú vo svojej činnosti dodnes, niektoré zanikli, alebo neboli schopné po r. 1989, keď sa zmenil systém v našej spoločnosti prehodnotiť svoju činnosť a pokračovať v tom, čo bolo dobré a rozvíjať to v nových podmienkach.

Školstvo

Systém vzdelávania mladej generácie v obci sa premietal tromi smermi: materská škola (MŠ), základná škola (ZŠ) a ľudová škola umenia (ĽŠU). Vznik materskej školy sa datuje od r. 1960. Najprv bola iba jednotriedna. No vzrastajúca zamestnanosť žien – matiek si vyžadovala začleniť do MŠ ďalšie deti. Priestory školy však postupne prestali vyhovovať nárokom na pobyt detí v tomto zariadení. Začalo sa uvažovať o postavení novej, modernejšej budovy. Tento plán sa realizoval s veľkými ťažkosťami, avšak cieľ sa podaril. Dnes stojí v našej obci krásna nová materská škola, ktorá bola otvorená 2. septembra 1997. Je dvojtriedna so všetkým vybavením a potrebným zariadením. Navštevuje ju 62 detí predškolského veku. Záujem rodičov o zaradenie detí do MŠ vzrástol. Pracujú 4 oddelenia. Riaditeľkou MŠ je Herchlová Monika, Mgr.. Deťom slúži i vhodne upravený veľký areál okolo budovy. Základná škola v povojnovom období potrebovala tiež dôstojné priestory na vyučovanie. Postavením novej školy, v ktorej sa začalo vyučovať v r. 1959 sa vyriešili pretrvávajúce problémy vo výchovno–vzdelávacom procese, keď bolo treba postupovať podľa nového zákona o prístupnosti vzdelania všetkým. K budove školy sa neskôr pristavila moderná telocvičňa a školská stravovňa. Postupne sa upravil i cenný areál a okolie sa rozzelenalo vysadenými kríkmi a stromami. Žiakom slúžia ihriská a tenisové kurty, ktoré zanietenci tenisového športu tak vybudovali, že sa tu môžu hrať i turnaje najvyššej triedy. Dobrú a dlhoročnú športovú tradíciu v škole zaznamenal i oddiel hádzanej, ktorý viedli skúsení učitelia telesnej výchovy. Od 1. januára 1998 funguje ZŠ ako právny subjekt. V tomto šk. r. ju navštevuje 410 žiakov 1.-8. ročníka. Riaditeľkou školy PaedDr. Denisa Králičová. Záujem o hudbu a hru na hudobné nástroje, ktorý bol naším občanom vždy veľmi blízky sa podarilo hlbšie rozvíjať v obci otvorením hudobnej školy 1. septembra 1967. Bola to vysunutá trieda Hudobnej školy v Piešťanoch – vyučovala sa hra na akordeón a dychové nástroje. Školu navštevovali nielen žiaci z V. Kostolian, ale aj susedných Dubovian a Pečeniad. Učiteľom bol mladý absolvent Konzervatória v Bratislave Michal Šintál, pod ktorého vedením vychovávala škola mladé talenty, žnúce úspechy na rôznych súťažiach a prehliadkach. Škola sa postupne rozšírila o ďalšie triedy i vyučujúcich. Od r. 1992 pôsobí v budove ZŠ. ZUŠ má v tomto šk. r. 48 žiakov. Najvýraznejšou postavou z absolventov školy je Michal Šintál ml., ktorý po absolvovaní Konzervatória v Žiline v hre na hoboj študoval na VŠMU v Bratislave. Bol na odbornej stráži v Paríži, ako profesionálny hudobník pôsobil tiež určitý čas v Španielsku. Je členom symf. Orchestra Slovenského rozhlasu v Bratislave ako prvý hráč na hoboj. ĽŠU vychovala celý rad ďalších veľmi úspešných hráčov, ktorí prinášali svojou hrou radosť a pohodu medzi svojich poslucháčov a reprezentovali našu obec. 

Spojenie obcí

Obec Kostoľany (alebo aj Veľké Kostoľany) sa v roku 1945 spojila s obcou Zákostoľany a čím vytvorili jednu veľkú obec. Zákostoľany bola druhou dedinou, ktorá vznikla v podhradí. Ležala za kostolom a podľa toho dostala i pomenovanie Zákostoľany. Spomína sa v roku 1457 a patrila nitrianskemu hradu, neskôr Andrássyovcom.